Grossglockner 2020

Koncom Januára 2020 sa opäť konal, môžme povedať už tradičný januárový skialpinistický výstup na najvyšší kopec Rakúska, Grossglockner.

Tento rok sa zozbierala v celku silná zostava. Dokopy sme vyplnili všetkých 9 miest v aute. A to ešte dvaja z neuvedených dôvodov účasť zrušili.

V štvrtok doobeda sadáme do auta a vyrážame smer Kals am Grossglockner. Cesta autom (JaškoBUSom) ubiehala v celku rýchlo. Predovšetkým kvôli faktu, že vďaka DJ-ským vlohám Marcela a našim vhodným výberom hudby plynul čas v kabíne výrazne rýchlejšie ako vonku. Minimálne hudobne sme precestovali celý svet niekoľko krát dokola.

Na parkovisko pri chate Lucknerhaus zopár kilometrov serpentín nad dedinou Kals am Grossglockner prichádzame v poobedných hodinách, len pár chvíľ pred západom slnka. Rýchlo vybalujeme batohy a lyže, prezliekame sa, prezúvame a vyrážame k chate Studlhutte. Čaká nás 900m prevýšenia, 4,5km a 2,5 hodiny šliapania.

Trasa je to ľahká, po ceste sú dva nepríjemné traverzy, ktoré vedia v zlých snehových podmienkach dosť potrápiť. Vo výbave by určite nemali chýbať haršajzne. Po ceste tak isto míname zopár výrazne lavínových miest, avšak nakoľko je tento rok minimum snehu tak lavína nehrozí, ale pár rokov dozadu boli situácie, kedy sme tadiaľ prechádzali po špičkách a so zatajeným dychom. Na chatu prichádzame už po tme. Na jasnej oblohe svietia už len hviezdy.

Veďľa hlavnej chaty Studlhutte, ktorá je otvorená iba v sezóne stojí malá chatička s kapacitou 16 matrací, ktorá slúži ako winterraum. Chodím sem už 10 rok v tomto období a musím konštatovať, že každým rokom to ide s úrovňou chatu riadne dolu vodou. Najviac ma mrzí, že všetky pozostatky jedál, konzerv, odpadkov sú v nám blízkych jazykoch. Je to smutné akí sme.

Na chate sa stretávame so zabudnutým rakúskym skialpinistom Róbertom, ktorý stihol založiť oheň v piecke. Vysmädnutí nakladáme sneh do hrncov a topíme vodu, aby bolo čo piť.

Popri popíjaní donesených alkoholických dezinfekčných nápojov študujeme zoznam zaregistrovaných kandidátov, ktorý sme na podpálenie ohňa v piecke nepotrebovali, nakoľko to za nás urobil Róbert. Náš rakúsky kamarát sa dlho zdráhal a okúňal pripiť si s nami, akonáhle však ochutnal náš Tatranský čaj, zmenil názor a išiel s nami do toho.

Po večernej zábave sa postupne presúvame o poschodie vyššie do podkrovia, kde sa nachádza spacia časť s matracami. Zaspávame, zajtrajšia predpoveď nám hrá do karát, vyzerá to na krásny slnečný deň. Nasvedčuje tomu aj nočná obloha nad chatou.

Nočný pohľad na chatu — Nočný pohľad na winterraum

Je ráno. Budíček určený na 7:00. Nie nie je to neskoro. slnko zapadá až okolo piatej a je dosť času a stabilné počasie. Dopriavame si dlhé raňajky, topíme sneh na čaj aby sme sa zavodnili a naplnili termosky. Balíme potrebné vybavenie a niečo po 9:00 vyrážame smer vrchol.

Tento rok aj napriek veľmi skromnej snehovej pokrývke boli výborné podmienky a nebolo potrebné nastupovať na náhorný ľadovec pod nástup do sedla cez piler a chatu Erzherzog Johann Hutte, ale bolo možné vystúpiť priamo spodným ľadovcom až pod výstupové sedlo. Na skalnej hranici sme nechali lyže, obuli mačky a ďalej postupovali na pešo.

Vystupujeme na náhorný ľadovec pod nástup cez krátky ale strmý žľab, kde sa všetci čakáme a odtiaľ pokračujeme už všetci pokope. Na fotografii je vidieť výstupový žľab. Gopročka to dosť skresluje, tá stŕmosť je v celku obstojná. Ako tak postávame a všetci sa čakáme zrazu počujeme nejaký kryk, otočíme sa a zo žľabu zrazu letí chlap dole ľadovcom bez akejkoľvek možnosti zastavenia. Čas sa zrazu spomaľuje, vidíme ako mu odlieta prilba a on nekontrolovateľne padá smerom k nám. Obetavo bežíme do jeho spádnice a zachytávame ho. Chlap chvíľu nevie kde je, je dotrhaný ako keby ho napadla svorka vlkov. „Nič mi nie je, nič mi nieje, som v poriadku“. Odpovedá. Snažíme sa mu pomôcť ale pomoc odmieta. Pozriem sa mu na nohy a on namiesto mačiek obuté „nesmeky“. To snáď nemyslí vážne. Následne zisťujeme, že si pri páde vážne poranil pravú ruku a palec má v abnormálnej polohe. Katka ako budúca doktorka však nedoporučila ďaľšiu manipulácia. Pýtame sa znova či nechce zavolať pomoc. Chlap radikálne odmieta, bali veci a odchádza od nás. Trochu zarazení a trochu nahnevaní pokračujeme v našom výstupe.

V výstupovom žľabe sú veľmi dobré podmienky, asi najlepšie za posledných 10 rokov čo sem chodíme. Aj keď sme vytvorili miernu zápchu určite nemáme na letnú sezónu, kedy sa na výstup čaká aj niekoľko desiatok minút v rade.

Žľab ústi v sedielku na hrebeni malého a následne veľkého Glockneru. Takisto aj tu sú podmienky aké som v zime ešte nezažil. Veľmi ľahkým terénom postupujeme po hrebeňi bez potreby istenia až na KleinGlockner.

Medzi malým a veľkým Glocknerom sa nachádza uzučké sedielko ktoré býva najexponovanejším úsekom túru. Pre tohtoročných absolventov to bol bobrík odvahy.

Za sedlom nasleduje jediný skalný lezecký úsek avšak pre horolezcov sa jedná v podstate o „choďák“. Potom je to už len pár desiatok metrov na vrchol veľkého Glocknera.

Dávame čaj, nejakú tú tyčinku, vrcholové fotky a velíme na ústup. Zostup je v celku bezpečný a rýchly. o pár desiatok minút sme už späť pri lyžiach a púšťame sa dole ľadovcom až k chate. Po ceste si dávame ešte jednu skupinovku pri západe slnka.

Na chatu prichádzame tesne pred západom slnka. nestíhame ani vypnúť viazanie a už je slnko fuč.

Róbert nás prekvapil a pred jeho odchodom nechal rozkúrenú pec a natopenú vodu, takže chatu máme parádne vykúrenú. Prezliekame sa, varíme večeru a po večeri debatujeme a zapíjame zdolanie vrcholu.

Neoslavujeme moc dlho, do postelí zaliehame niečo pred polnocou. O 2:35 ráno sa zrazu začne otriasať celá chata a na chatu prichádza 7 Poliakov. Aj keď vedeli podľa vecí, že na chate sú ľudia, urobili taký humbuk, že sa už nedalo do rána zaspať. Zas len konštatujem že ten náš Slovanský národ sa nevie správať. Aj z tohto dôvodu sa skupinovo rozhodujeme, že už nezostávame ďalšiu noc a ráno balíme veci a hneď po raňajkách schádzame na parkovisko. Dávame ďaľšiu skupinovú selfíčku a mastíme dolu.

Lyžba k autu je nepríjemná, sneh sa predchádzajúci deň roztopil a následne zmrzol. Je to ako na tankodrome a tie ťažké batohy na chrbátoch tomu tiež moc nepomáhajú, ale nejak to zvládame. Aj keď jeden malý úraz predalen bol. Diana nejak zle prečítala terén a tresla so sebou o zem, Teda konkrétne so svojím nosom, tak trochu pokropila sneh krvou, ale prežila to.

V zdraví prichádzame k autu. Prezliekame sa, nakladáme všetok matroš, nasadáme a vyrážame. Pred tým však ešte platíme parkovné. Pre auta typu JaškoBUS je parkovné 30€ bez ohľadu na čas parkovania. Presúvame sa do Kalsu do miestneho pohostinstva, kde si chceme dať zaslúžený Wienerschnitzell. Bohužiaľ ešte nevaria, tak si dávame aspoň pivečko. Po tých necelých 3 dňoch pitia natopeného snehu je to požehnanie.

Dopíjame, užívame čistého záchodu, nasadáme a vyrážame smer domovina. Po ceste si však nenechávame újsť ten spomínaný šnicel. Hneď ako uvidím zaplnené parkovisko pred reštikou tak brzdím a ideme na to. Ako takú žranicu som naozaj už dlho nemal. Fakt si pochutnávame a pokračujeme v ceste. Výdatné jedlo zabezpečilo, že posádka počas následujúcich 500km nežiadala ani jednu hygienickú zastávku. Domov prichádzame niečo po 19:00, je tu hnusne mlžno a zima. Ale konečne doma.

Čo dodať na záver. Tohtoročný výstup stál naozaj za to. Prialo nám počasie, podmienky boli výborné a zábava bola na nezaplatenie. Môžem len poďakovať všetkým zúčastneným za úžasnú atmosféru a zábavu. Boli ste fantastickí. Dúfam, že sa budeme v podobnej zostave stretávať na našich akciách pravidelne a je jedno či to budú akcie lezecké, skialpinistické, lyžiarske alebo len tréning niekde v telocvični.

Pridaj komentár Zrušiť odpoveď