Vidlový hrebeň a babie leto

V jednu krásnu slnečnú nedeľu sme sa rozhodli zdolať najkrajší hrebeň Vysokých tatier. Nebolo to však také jednoduché ako to znie… Ešte ráno, keď zazvonil budík sme si neboli istí či pôjdeme. Začínajúce zimné podmienky a predpovedaný silný vietor nás odrádzal. Nakoniec sme sa však vydali na tento dlhý prechod a veru neľutujeme! Pre mňa prvý horolezecký zážitok v Tatrách a hneď takýto „masívny“, doteraz to spracovávam a som plná pokory a rešpektu. Kým to človek nezažije, nepochopí. Ja som zažila a bolo to parádne! Vidlový hrebeň zdolaný.

text: Katarína Janotová

Po veľmi peknom a vydarenom sobotnom lezeckom dni v Manínskej tiesňave prichádzame podvečer s JaškoBUSom do nemenovaného opusteného kempu v Tatranskej Lomnici. Tu rozkladáme základný tábor, nalievame dva deci vínka, k tomu nejakú ľahkú večeru a dohadujeme postup na nasledujúci deň.

Budík zvoní o 6:00. Vstávame, vykonávame všetky potrebné úkony na to, aby sme mohli opustiť BC a vydať sa na našu dohodnutú túru. V pláne máme prechod z Tatranskej Lomnice cez Skalnaté pleso a Lomnický štít prejsť Vidlový hrebeň na Kežmarský štít a odtiaľ späť do Tatranskej Lomnice. Popri mojom sledovaní predpovedí počasia sa Katka zatiaľ stará o náš denný prídel kalórií.

Pohľad z doliny na trasu našej cesty je hrozivý. Je to pekný kus cesty. Nakoľko chceme byť poctiví a lanovka na Skalnaté pleso ešte nepremáva volíme peší spôsob dopravy a okrem úseku od Skalnatého plesa do Lomnického sedla zdolávame všetko po vlastných nohách.

Lanovka do Lomnického sedla je príjemnou prestávkou pre naše nohy, a to nemáme za sebou ani tretinu cesty.

Z Lomnického sedla je to na Lomnický štít v podstate chodecký terén. Výstup prekonávame bez najmenších problémov. Samozrejme táto trasa nie je určená pre turistov, len pre členov horolezeckých spolkov nastupujúcich na lezecké cesty danej obtiažnosti.

Na Lomničáku si dávame čaj a varenú čokoládu a zvažujeme nástup na hrebeň. Podmienky na zostupe od zábradlia sú už zimné. A bez mačiek to je na zabitie. Po dlhom zvažovaní a pozorovaní vývoja počasia sa rozhodujeme a nastupujeme zlanením z najnižšieho bodu zábradlia žľabom smerom k nástupu na hrebeň. Po 60m zlanení sa v smere k meteorologickej stanici nachádza osadený nit z ktorého sa dá následne dozlaniť pod nástup. Odtiaľ pokračuje cesta už v solídnej skale. V letných podmienkach sa dá celý úsek prekonať bez zlanenia a zaisťovania. V tom prípade na celú hrebeňovku postačuje 40m lano a samozrejme dostatok skúseností.

Za ideálnych podmienok sa dá celý hrebeň prekonať súčasným postupom lezeckého družstva, samozrejme za predpokladu, že sú členovia družstva v tomto smere skúsení. Celý hrebeň je na obtiažnostnej úrovni poväčšine za II až III UIAA s jednou dĺžkou za IV a jednou kratšou za V UIAA. vo všetkých kritických úsekoch cesty sú osadené nity. Samozrejme tento popis platí len v smere z Lomnického štítu na Kežmarský. V opačnom smere je situácia iná. Nakoľko Katka bola na takejto túre prvý krát, vo všetkých „nebezpečných“ či exponovaných miestach som ju istil tak aby som jej zabezpečil najvyššiu možnú bezpečnosť.

Celú cestu sprevádzajú nádherné výhľady na okolité doliny a štíty.

Nakoľko podmienky nie sú úplne ideálne, trápi nás sem tam nárazový vietor a namrznuté skaly na severnej strane hrebeňa, cesta nám odsýpa trošku pomalšie ako sme čakali, avšak časový harmonogram spĺňame a plán dostať sa na vrchol Kežmarského štítu ešte pred zotmením je reálny.

Postupom po hrebeni sme sa dostali k prvej „lezeckej“ dĺžke IV UIAA, kde s dôvodu bezpečnosti postupujeme po vlastnom postupovom istení. Dĺžka je to veľmi lekná s dostatkom možností istenia. Na vrchole vežičky sa dá komfortne istiť o skalný hrot.

Nasledujúce úseky prechádzame opäť súbežne, aj keď to na fotke tak nevyzerá. Lezenie je to subjektívne ľahké, ale v celku dosť exponované. Takže kto si netrúfa, je vhodné si to niečim priistiť. možností istenia je neúrekom.

Od nástupu na hrebeň kontrolujem každých 10 minút hodinky a odpočítavam a prepočítavam ostávajúci čas do západu slnka a zvažujem núdzové alternatívy ak by sa niečo pokazilo. Počasie sa však ustabililovalo, dokonca aj fúkať ako tak prestalo. Tak si poslednú dĺžku pred sedlom doprajem malú fajčiarsku prestávku. Katka na mňa pozerá káravým pohľadom, nakoľko ju celú cestu poháňam a brblem, že sme pomalí a že musíme pridať.

Katka a jej ruky konfrontované drsnou Tatranskou žulou vyzerajú lepšie ako po francúzkej menikúre.

Kufrujeme laná a prechádzame už na voľno k poslednému zlaňáku do sedla pod Kežmarským štítom, odkiaľ už vedie „chodecký terén“. Zlaniť sa dá aj na spomínanom 40m lane na 2x. My máme 60m dvojičky, preto zlanujeme na jednu šupu až do sedla. Zlanenie je pre začiatočníka veľmi náročné a pri strate rovnováhy tu hrozí veľmi nepríjemné kyvadlo do steny. Zlaňujem prvý a následne Katku priisťujem aby sa náhodou nič nestalo.

Po zlanení do sedla sa nám samozrejme kúslo lano a jeho sťahovanie nám zabralo asi 10 minút. Pripadal som si ako keď dedko s babkou ťahali repu. nakoniec sme to však zvládli. Balíme lano a mastíme na vrchol Kežmaráku.

Na vrchol prichádzame tesne pred západom slnka, chvíľku posedíme, urobíme selfíčka, nasádzame čelovky a utekáme normálkou do skalnatej doliny a pešo na parkovisko.

Každopádne výhľady pri západe slnka majú svoje čaro.

Ďakujeme Igorovi Marksovi za peknú fotku, ktorú nám vyhotovil pri zostupe z Kežmarského štítu.

Čo dodať na záver. Prechod Vidlového hrebeňa je veľmi pekná lezecká túra, patrí však k tým náročnejším, predovšetkým kvôli jej časovej náročnosti. Záujemcovia o tento hrebeň by mali mať dostatok skúseností z lezenie v vysokohorskom prostredí a mali by bez ťažkostí zvládať lezeckú obťažnosť V UIAA. Samozrejme na skale a nie na umelej stene. Medené Hámre tiež nerátajte. Z vybavenia postačuje sedák, prilba, 40m lano (v letných podmienkach) základná sada vklínencov, veci na zlanenie a istenie.

Celý prestup nám trval v pokojnom turistickom tempe 15,5 hodiny (z parkoviska na parkovisko) Hrebeň sme prešli za 6 hodín. Dosť času nám zabral čaj a čokoláda na Lomničáku. Každopádne je to nádherná túra a odporúčam ju každému, kto chce zažiť tú pravú tatranskú hrebeňovku.

Text: Peter Jaško

Úvodný text a komentáre k fotkám : Katarína Janotová